BYLINKY v boji s chronickými chorobami

Dnes je na celom svete veľký záujem o tradičné liečivá získavané z prírodných zdrojov. Preto sa čoraz častejšie uskutočňujú početné experimentálne a klinické štúdie vplyvu liečivých rastlín na zdravie a choroby s cieľom aktualizovať a integrovať doterajšie zistenia. Prírodné produkty, či už čisté zlúčeniny, alebo štandardizované rastlinné extrakty, ponúkajú neobmedzené možnosti ako zdroje liečiv s nízkym výskytom nežiaducich vedľajších účinkov vďaka širokej dostupnosti, nízkej cene a chemickej rozmanitosti. Identifikácia rastlinných zložiek a pochopenie presných mechanizmov účinku sú nevyhnutné na preukázanie ich účinnosti a na ich využitie ako farmakologického liečiva.

ŠALVIA LEKÁRSKA

Šalvia lekárska (Salvia officinalis) je trváci okrúhly ker patriaci do čeľade hluchavkovitých (Lamiaceae), pričom šalvia tvorí najpočetnejší rod tejto čeľade, zahŕňa takmer 900 druhov. Jej názov pochádza z latinského slova salvus, čo znamená neporušený, zdravý. Preto staroveké civilizácie používali šalviu ako liek na takmer všetky choroby. Považovali ju za posvätnú rastlinu, a preto ju zbierali a používali pri rôznych obradoch a ceremóniách, bola symbolom plodnosti, pevného zdravia a dlhovekosti.

Šalvia pochádza z oblastí Stredného východu a Stredomoria, v súčasnosti rastie po celom svete, najmä v Európe a Severnej Amerike. Nadzemné časti kríka rastliny majú dlhú históriu používania nielen v tradičnej medicíne, ale aj v kuchyni. Pre svoju typickú arómu sa táto rastlina využíva ako korenina pri príprave mnohých jedál. V ľudovom liečiteľstve Ázie a Latinskej Ameriky sa používa na liečbu rôznorodých zdravotných porúch vrátane záchvatov, vredov, dny, reumatizmu, zápalu, závratov, trasu, hnačky a zvýšenej hladiny cukru v krvi. V Európe sa šalvia používa na liečbu miernych prejavov porúch trávenia (napr. pálenie záhy a nadúvanie), nadmerného potenia, bronchitídy, kašľa, astmy, kognitívnych porúch súvisiacich s vekom, zápalov v hrdle a na koži a mnohých ďalších. Dlho sú známe antioxidačné vlastnosti šalvie.

Hlavné fytochemikálie v kvetoch, listoch a stonke šalvie sú dobre známe. Do veľkej škály jej zložiek patria alkaloidy, sacharidy, mastné kyseliny, glykozidové deriváty (napr. srdcové glykozidy, flavonoidové glykozidy, saponíny), fenolové zlúčeniny, steroidy, terpenoidy a vosky.

Poznatky od našich predkov z tradičnej ľudovej medicíny naznačujú, že šalvia by mohla zmierňovať zhoršovanie kognitívnych funkcií a rôzne neurologické poruchy. Výsledky súčasných výskumov potvrdzujú, že viaceré druhy šalvie a ich jednotlivé aktívne zložky ovplyvňujú biologické procesy, pomocou ktorých sa môžu zlepšovať kognitívne schopnosti a môžu chrániť pred neurodegeneratívnymi poruchami. Na potvrdenie týchto procesov je však potrebný ďalší výskum s cieľom objasniť potenciál tejto bylinky, rovnako aj pochopiť presné molekulárne mechanizmy zodpovedné za účinky šalvie, jej toxicitu a liekové interakcie.

V posledných rokoch sa uskutočnilo mnoho výskumných štúdií s cieľom zdokumentovať tradičné využitie šalvie a objaviť jej nové biologické účinky. Odhalili širokú škálu farmakologických účinkov vrátane protirakovinových, protizápalových, antioxidačných, antimikrobiálnych, antimutagénnych, znižujúcich hladinu cukru a tukových látok v krvi a zlepšujúcich pamäť. Šalvia by sa mohla využiť aj pri vývoji kozmetických produktov na spomalenie starnutia a na podporu hojenia rán.

Množstvo klinických štúdií uvádza, že konzumácia šalvie nevyvoláva závažné vedľajšie účinky. Avšak v prípade dlhodobého nadmerného užívania sa môžu vyskytnúť niektoré nežiaduce účinky, ako je vracanie, slinenie, búšenie srdca, závrat, návaly tepla, alergické reakcie a dokonca kŕče. Za najtoxickejšie zlúčeniny šalvie sa považujú gáfor, tujón a terpénové ketóny. Tieto zlúčeniny môžu mať toxické účinky na plod a novorodenca, preto sa konzumácia šalvie neodporúča počas tehotenstva a dojčenia.

KOSTIHOJ LEKÁRSKY

Kostihoj lekársky (Symphytum officinale) predstavuje tradičnú liečivú rastlinu s dlhou históriou. Pochádza z Európy a rýchlo sa rozšíril aj v Severnej Amerike. Prípravky z jeho koreňa sa už po stáročia používajú v ľudovom liečiteľstve na liečbu bolestí svalov a kĺbov, zlepšenie hojenia rán, zlomenín kostí a zmiernenie zápalov. Už v starovekom Grécku lekár, farmakológ a botanik Dioscorides vo svojej 5-dielnej encyklopédii De Materia Medica ocenil liečivé účinky kostihoja a pomenoval rod symphuo (zrásť spolu). V stredoveku sa zlomeniny, pomliaždeniny a popáleniny lokálne ošetrovali obkladmi pripravenými z koreňa kostihoja, k ďalším aplikáciám v ľudovej medicíne patria zápaly žíl, opuchy, reumatické bolesti, vyvrtnutia, hematómy, vredy. Podávajú sa rôzne druhy prípravkov, či už vnútorne (nálevy, odvary, extrakty, tinktúry), alebo lokálne (obklady, masti, pasty).

V súčasnosti je lokálne použitie kostihoja založené na jeho analgetických a protizápalových účinkoch na svaly a kĺby, ktoré sú podložené modernými klinickými štúdiami. Molekulárny základ jeho pôsobenia a kľúčové bioaktívne zložky však zostali nevysvetlené.

Dnes je účinnosť a bezpečnosť masti s extraktom z koreňa kostihoja vedecky podložená. Kostihoj sa ukázal ako účinný pri liečbe akútnej bolesti hornej a dolnej časti chrbtice, artrózy alebo poranenia kolena, pri liečbe poranení, zlomenín, vyvrtnutí, bodnutia hmyzom, zápalov prsníka a kože. Koreň kostihoja je cennou a racionálnou terapeutickou možnosťou najmä pre pacientov trpiacich bolesťami svalov a kĺbov. Jeho aplikácia výrazne znižuje bolesť a opuch, prispieva k regenerácii tkaniva a vedie k rýchlejšiemu funkčnému zlepšeniu postihnutej časti tela.

Korene kostihoja lekárskeho obsahujú polysacharidy, alantoín, fenolové kyseliny (napr. kyselinu rozmarínovú), fytosteroly, taníny, pyrolizidín a ďalšie látky. Analgetické a protizápalové účinky kyseliny rozmarínovej a alantoínu sa považujú za hlavné zložky zodpovedné za priaznivé účinky koreňov kostihoja.

Keďže je známe, že pyrolizidínové alkaloidy majú silné mutagénne, karcinogénne a hepatotoxické účinky, produkty z kostihoja (vrátane produktov na lokálne použitie) vyvolávajú vážne otázky týkajúce sa jeho klinickej bezpečnosti. Preto sa liečivá s jeho obsahom, ktoré sa predávajú v Európskej únii, veľmi často získavajú z geneticky modifikovaných plodín, ktoré nesyntetizujú pyrolizidínové alkaloidy, alebo sa pyrolizidín odstraňuje. Napriek tomu sú prírodné prípravky obsahujúce extrakt koreňa kostihoja, ako aj sušené korene na odvar stále komerčne dostupné.

FENIKEL OBYČAJNÝ

Fenikel obyčajný (Foeniculum vulgare) sa v tradičnej medicíne používa na široké spektrum ochorení súvisiacich s tráviacim, endokrinným, reprodukčným a dýchacím systémom. Okrem toho sa používa aj ako stimulant na produkciu mlieka pre dojčiace matky.

Fenikel je prastará sezónna bylina a liečivá rastlina patriaca do čeľade Umbelliferae (Apiaceae), známa a používaná ľuďmi už od staroveku, najmä vďaka svojej chuti. Fenikel sa pestoval takmer v každej krajine. Je to tradičná a obľúbená bylina s dlhou históriou používania aj na liečebné účely. Pochádza z oblasti južného Stredomoria a vďaka naturalizácii a pestovaniu rastie na severnej, východnej a západnej pologuli, konkrétne v Ázii, Severnej Amerike a Európe. Pestuje sa na poliach, ale rastie aj divoko. Bylinu dobre poznali už starí Egypťania, Rimania, Indovia a Číňania. Rimania ju pestovali pre aromatické semená a jedlé dužinaté výhonky a je stále veľmi bežnou zeleninou v južnom Taliansku. Je známe, že cisár Karol Veľký podporoval jej pestovanie v strednej Európe. Je nenahraditeľnou ingredienciou v modernej francúzskej a talianskej kuchyni. Všetky časti rastliny sú aromatické a dajú sa využiť mnohými spôsobmi.

Fenikel sa vo veľkej miere používa v tradičnej medicíne na široké spektrum ochorení – v rôznych tradičných systémoch medicíny – v ajurvéde, unani, siddha, v indických a iránskych tradičných systémoch alternatívnej a vyrovnávacej medicíny. Jeho stonka, plody, listy, semená a celá rastlina samotná sa v medicíne používa v rôznych formách pri liečbe rôznych chorobných stavov. Spôsoby prípravy, použitie a aplikácia fenikla sú dobre zdokumentované v bežnej etnobotanickej literatúre.

Fenikel sa používa na liečbu od jednoduchých ochorení (napr. kašeľ, prechladnutie, rezné rany) až po závažné (napr. ochorenia obličiek, rakovina). Využíva sa v mnohých častiach sveta napríklad na liečbu bolestí brucha, ako antiemetikum, na liečbu artritídy, rakoviny, detskej koliky, zápalu spojoviek, zápchy, ale aj hnačky, horúčky, plynatosti, bolestí a zápalu žalúdka, nespavosti, dráždivého hrubého čreva, ochorení obličiek, vredov v ústach a ako prostriedok proti starnutiu. Má aj široké využitie vo veterinárnom lekárstve.

Okrem využitia na liečebné účely sa nadzemné časti (listy, stonky a plody/semená) vo veľkej miere používajú ako prostriedok na povzbudenie tvorby mlieka dojčiacich matiek. Od staroveku sa semená fenikla používali ako prísada na odstránenie zápachu z úst. Prírodné svetlozelené farbivo získané z listov sa používa v kozmetike, na farbenie textílií či drevených materiálov a aj ako potravinárske farbivo. V Portugalsku, Taliansku, Španielsku a Indii sa stonka, plody, listy, semená a celá rastlina používajú ako zelenina. V mnohých častiach Indie a Pakistanu sa pražené feniklové semienka konzumujú ako mukhwas (osviežovač dychu).

Viaceré súčasné štúdie preukázali, že fenikel je účinný pri liečbe infekčných ochorení spôsobených baktériami, hubami, vírusmi a prvokmi. Má antioxidačné, protinádorové, chemopreventívne, cytoprotektívne, hepatoprotektívne, hypoglykemické a estrogénne účinky. V niektorých publikáciách sa uvádza, že fenikel má špeciálny druh účinku na zlepšenie pamäti a môže znížiť pôsobenie stresu. Najvýraznejšie a dobre preštudované účinky sú antimikrobiálne a antioxidačné účinky esenciálneho oleja z fenikla v rôznych experimentálnych modeloch.

Fytochemický výskum fenikla viedol k izolácii mastných kyselín, fenolových zložiek, flavonoidov, prchavých zlúčenín a niekoľkých ďalších sekundárnych metabolitov z jeho rôznych častí. Väčšinou sa tieto fytochemikálie nachádzajú v esenciálnom oleji a majú pozoruhodné biologické a farmakologické aktivity. Fenikel obsahuje aj minerálne a stopové prvky ako hliník, bárium, vápnik, kadmium, kobalt, chróm, meď, železo, horčík, mangán, nikel, olovo, stroncium a zinok, ďalej vitamíny rozpustné v tukoch (A, E a K) a vitamíny rozpustné vo vode (C, vitamíny skupiny B), ako aj esenciálne aminokyseliny, čo môže prispievať k nespočetným pozitívnym zdravotným účinkom fenikla.

Pokusy na zvieratách a čiastočne aj klinické štúdie, ale aj dlhá história využívania feniklu v etnomedicíne bez správ o akýchkoľvek závažných vedľajších účinkoch naznačujú, že dlhodobé používanie fenikla nie je škodlivé a nepozorovali sa žiadne známky toxicity. Fenikel možno konzumovať denne, v surovej forme ako súčasť šalátov a pochutín, ako dusený, varený, grilovaný alebo pečený a môže sa využívať aj pri príprave bylinkových čajov alebo liehovín. Strava s obsahom fenikla by mohla priniesť potenciálne zdravotné benefity vďaka svojmu hodnotnému nutričnému zloženiu. Existuje teda mnoho oblastí výskumu súvisiaceho s touto rastlinou, ktoré je potrebné ďalej skúmať, aby sa plne rozpoznali jej priaznivé účinky pre človeka.

ŽIHĽAVA DVOJDOMÁ

Žihľava dvojdomá (Urtica dioica) je trváca kvitnúca bylina so žihľavovými chĺpkami, patrí do čeľade Urticaceae. Pochádza z Eurázie, rastie v tropických a miernych pásmach po celom svete a dobre znáša všetky prostredia. Často sa považuje za burinu, ale jej liečebné využitie siaha až do staroveku. Je bylinkou s mnohými pozitívnymi vlastnosťami a širokým využitím. Je jednou z najviac študovaných liečivých rastlín na svete. Niektoré liečivé schopnosti žihľavy potvrdili aj moderné výskumy a vedecké dôkazy.

Názov Urtica pochádza z latinského slovesa urere (horieť), čo sa pripisuje jej pálivým chĺpkom. Listy a stonky žihľavy obsahujú hojné nepichavé chĺpky s hrotmi citlivými na dotyk, ktoré vstreknú do pokožky chemické látky – sérotonín, histamín, acetylcholín, moroidín, leukotriény a prípadne kyselinu mravčiu. Tieto dráždivé zlúčeniny vyvolávajú bolesť, podliatiny alebo pocit pálenia. Počas varenia však rastlina stratí svoju dráždivú schopnosť a mladé výhonky sa môžu použiť na kulinárske účely.

Liečivé vlastnosti žihľavy sa pripisujú jej protizápalovým, antiastmatickým, adstringentným, diuretickým a stimulačným účinkom. Extrakt z listov sa používa ako antihemoragický prostriedok na zníženie nadmerného menštruačného krvácania a krvácania z nosa. Korene a nadzemné časti sa používajú rôznymi spôsobmi: korene pri benígnej hyperplázii prostaty, nadzemné časti pri poruchách močových ciest a reumatizme, čerstvé lyofilizované listy sa používajú na liečbu alergií. Niekoľko štúdií uvádza aj jej analgetický a protizrážavý potenciál, ako aj jej priaznivé účinky na kardiovaskulárny systém a aktivitu hladkého svalstva ako faktora znižujúceho krvný tlak. Skúmajú sa možnosti využitia žihľavy v prevencii a liečbe niektorých druhov rakoviny a v znížení nepriaznivých účinkov a zlepšení účinnosti chemoterapie rakoviny vďaka obsahu flavonoidov, viacerých lipofilných zlúčenín (fytosterolov, triterpenoidov, kumarínov, ceramidov a i.) a možno aj iných chemických látok, ktoré ešte neboli identifikované. Na izoláciu a charakterizáciu bioaktívnych látok v žihľave sú však ešte potrebné ďalšie štúdie na porozumenie prípadným protirakovinovým účinkom a na preskúmanie jej potenciálu v boji proti rakovine.

Využitie rastliny sa čoraz viac rozširuje do rôznych oblastí vrátane farbiarskeho priemyslu, veterinárnej medicíny, textilného priemyslu, kozmeceutiky na prípravu pleťových vôd a prípravkov proti vypadávaniu vlasov a proti lupinám a takisto na kulinárske využitie pri príprave bežných jedál. Podľa ľudových tradícií sa listy žihľavy konzumujú surové aj blanšírované, jemne vyprážané alebo dusené v mnohých jedlách, ako sú pesto, quiche, polievky, pyré, omáčky, sušienky, želatíny a džemy. Obsah bielkovín, vlákniny a nízka celková energetická hodnota upriamujú pozornosť na žihľavu ako nutrične hodnotný zdroj vitamínov (A a C), vápnika, železa, draslíka, fosforu, horčíka a zinku, ako aj malého množstva polynenasýtených mastných kyselín. Obsah sacharidov je nízky, takže v porovnaní s konvenčnými zdrojmi rastlinnej potravy má nízky glykemický index.

V súvislosti s očakávaným nárastom výskytu onkologických ochorení je snaha vyvinúť čo najúčinnejšiu protirakovinovú terapiu s malým počtom vedľajších účinkov a vysokou cytotoxicitou, ktorá účinne zastaví iniciáciu a progresiu rakoviny. V posledných rokoch viacerí výskumníci analyzovali prírodné produkty ako lacné liečivá na liečbu rakoviny a prevenciu jej rozvoja. Liečivé bylinky sú cenným zdrojom protirakovinových látok a ich použitie na liečbu rakoviny je populárne v mnohých ázijských kultúrach. Dnes sa prospešné zlúčeniny z týchto rastlín používajú pri výrobe rôznych moderných protirakovinových liekov. Nedávne štúdie ukázali, že adjuvantná terapia prírodnými produktmi by mohla nielen pomôcť zabrániť rozvoju rakoviny, ale prispieť aj k jej liečbe a zlepšiť mieru prežitia pacientov.